Stalo sa to jednu studenú zimu počas druhej svetovej vojny. Bol som na fronte v Rusku. Veľmi sme trpeli zimou a naše zásobovanie nielen že nebolo ružové, rovnalo sa ničomu, lebo dodávky sa prerušili. So spolubojovníkom sme si už sotva pamätali, ako vyzerá poriadne jedlo. Ruské delostrelectvo nás plynule ostreľovalo a stalinské organy sa, aj so svojim krv zastavujúcim pískaním, stali našou každodennou súčasťou rovnako ako aj mimoriadna zima. Mnohé spomienky z tých čias som zabudol a pochoval, presa však mi zostal v pamäti jeden vojnový Štedrý večer.
Vonku už bola tma a so svojim spolubojovníkom sme našli útočisko pred zimou v jednom úkryte. Hannes, najmladší z nás, hral na ústnej harmonike vianočné piesne. Spolubojovníkovi Ulimu sa podarilo zmajstrovať stromček a pomocou lojových sviec sa mu ho podarilo premeniť na vianočný stromček. Nálada bola pochmúrna a dosť tiesnivá. Všetci by sme vďačne boli doma pri rodinách, aby sme Štedrý večer oslávili s najbližšími. Jakob Kunze – najlepší náš strelec – celý čas nemo sedel a pozeral si jednu fotografiu, ktorú nosil stále pri sebe. Na fotke bola jeho manželka s dvomi deťmi. Jakob, ktorý pre svoju výšku dostal meno „nohypokrk“ a ktorý mi stále zosobňoval smelého a silného nemeckého vojaka, sa v ten deň ukázal zo svojej citlivej stránky, ktorú som dovtedy uňho neobjavil. Bol som ponorený do svojich myšlienok, keď sa Hannes znenazdania opýtal: „Slávi vôbec Ivan Vianoce?“ Rainer Meier, z nás najstarší, sa naňho pozrel: „Toto sú Tvoje prvé Vianoce tu,“ – povedal a z jeho hlasu sa nedalo usúdiť, či sa jedná o otázku alebo o konštatovanie. Hannes prikývol a Rainer pokračoval: „Samozrejme, že slávia Vianoce,“ – povedal. Potom dodal: „ Aspoň tí, ktorí veria v Ježiša.“ Hannes sa prekvapil. „Teda nie sú pohani?“ – opýtal sa. Rainer pokyvoval hlavou. Hannes ihneď rozšíril svoje slová ďalším vyhlásením: „Áno, ale potom by sme predsa nemali na nich strieľať.“ Jakob ozdvihol zrak od fotky. „Toto by si mal povedať tým na druhej strane. Aj oni strieľajú na Teba.“ Hannes sa naňho pichľavo pozrel. „Dosť takýchto rečí!“ – počuli ostrý hlas grainajského Jens-Petra veliteľa útočnej jednotky SS. Bol jedným z tých, ktorí neverili ani v Boha ani vo Vianoce. Jeho Boh nosil meno Adolf Hitler. Jakob sa veľmi pomaly, ako vo spomalenom zábere, obrátil k Jens-Petrovi a pozrel sa na neho tak, ako to vedel len on. Jeho pohľad bol taký mäkký, že jeho spolubojovníci si mysleli, že by roztopil aj ľadovú horu.
Ozval sa pokojným hlasom, na perách jemný úsmev: „Je Štedrý večer, Jens-Peter, a v tento večer by sme nechceli od Teba počuť takýto tón, inak Ťa budem musieť zabiť. V tento deň by som nechcel urobiť žiadnu službu diablovi. Buď teda taký láskavý a zavri si ústa.“ Jens-Peter zbledol. Každého pohľad sa zastavil na ňom. Ako zareaguje? Veď teraz je v hre jeho autorita. Čo je dôležitejšie autorita SS? Na naše prekvapenie, Jens-Peter nepovedal nič, jednoducho ostal ticho a zmätene pozeral na podlahu. Inokedy taký tvrdý, krutý dôstojník SS, sa teraz sklonil pred Jakobom. Veru na fronte sa stávalo často, že jedného veliteľa len tak, samozrejme náhodou, trafila spolubojovníkova guľka. Bolo neuveriteľné, že Jens-Peter sa bojí Jakobovej zbrane. So zatajeným dychom som pozoroval, lebo som očakával, že Jens-Peter sa chopí svojej 08-čky a Jakoba pošle na druhý svet jedným miereným výstrelom, akoby to dôstojníci SS v takej situácii urobili. Jakob sa ešte stále pozeral na Jens-Petra. Ďalej mäkkým hlasom pokračoval: „Vôbec sa nebojíš Boha?“ Veliteľ SS sa snažil očividne ovládať. Zdvihol svoje sivé studené oči a pozrel sa na svojho spolubojovníka. „Hlúposť, niet Boha okrem Vodcu, a jeho sa nemusím báť.“ Jakob uprel svoj pohľad na stenu za Jens-Petrom, potom prikývol. „Áno, áno, musím sa priznať, že som sa mýlil. Prosím Ťa o odpustenie.“ Nechápavo sme naňho všetci čumeli. Najprv dostal tohto protivného človeka na kolená, a teraz ho prosí o odpustenie! Čo sa tu deje?
Aj grainauijský SS dôstojník bol zaskočený. „Čo máš na mysli?“ – sa opýtal. Jakob siahol do svojho ľavého vrecka a vytiahol balíček cigariet. Podal mu ho. „Zober si jednu“ – povedal mu. Jens-Peter nedôverčivo trošku zaspätkoval. „No, poď už,“ – posmeľoval ho Jakob. SS dôstojník sa natiahol o vzal si jednu cigaretu. Tabak sa na fronte považoval za poklad. Rainer si tíško mrmlal popod nos: „Aké plytvanie!“ Jakob sa obrátil k nemu a ponúkol mu balíček. Každého z nás ponúkol a my sme si vzali po jednom z týchto lákavých kusov. Potom Jakob povedal: „Predsa sú len Vianoce, chlapci. Teraz by sme mali byť láskyplní voči sebe. Na krátku chvíľu som na to pozabudol.“ Mal som dojem, že každý, ešte aj Jens-Peter – sa trošku zahanbil. Uli zrazu začal pospevovať „Tíško sneh poletuje…“ Jeden po druhom sa pripojili aj ostatní a s hlasmi sa zo sŕdc vykradla clivota po domove. Len SS dôstojník vstal bez slova a vyšiel von. Keď sme sa po nejakom čase utíšili, priplazil som sa bližšie k Jakobovi. „Ty, Jakob,“ – povedal som ticho. „Áno?“ – pokojne vyfúkol cigaretový dym. „Povedz, to len kvôli Vianociam si ho odprosil?“ Preletel mu letný úsmev. „Nie.“ – odpovedal. „Tak prečo?“ – opýtal som sa znovu.
„Vieš, Horst“, – premeral si ma odstrašujúcim pohľadom – „či uveríš alebo nie, videl som za Jens-Petrom anjela smrti.“ Vo vojne som už videl smrť v rôznych podobách, ale z Jakobových slov mi strachom stislo srdce. „Anjela?“ opýtal som sa pre istotu ešte raz. „Anjela smrti.“ – potvrdil prikyvujúc. Zamyslel som, premýšľal som o anjeloch. Ta to, čo som o nich vedel, vďačím svojmu náboženskému učeniu a krásnemu rozprávaniu mojej starej mamy. O chvíľu som ho tíško oslovil: „Už si viackrát videl anjelov?“ Znovu prikývol. „Často.“ – potvrdil tiež tíško. Ostatí sa príliš hlasno rozprávali, aby niečo počuli z nášho rozhovoru.
Nemal som dôvod spochybňovať jeho slová. Aj ja sám som veril v anjelov a Jakob bol človek rovnými nohami stojaci na zemi, ktorý už viackrát dokázal, že vie čo hovorí. Práve preto som mal odvahu na ďalšiu otázku. „Ako vyzerá taký anjel a ako ich vidíš?“ Jakob sa znovu na mňa pozrel. „Úprimne povedané, Horst, neviem. Vždy som ich videl, už aj ako dieťa. Objavili sa mi v podobe človeka obklopeného žiarivým svetlom. Keď sa to stalo prvýkrát, spomínam si, akoby sa to stalo dnes. U nás doma, vo Švajčiarsku, je jedno mestečko menom Pottenstein. Tam bývala svätá Alžbeta s manželom, na hrade postavenom na brale. Muž bol dosť skúpy. Alžbeta však pravidelne navštevovala chudobných a vždy im odniesla niečo na jedenie. Jedného dňa sa jej manžel rozzúril a zakázal jej to. Keď sa Alžbeta s košíkom chleba vybrala za chudobnými, jej manžel ju zastavil a dožadoval sa, aby mu ukázala, čo nesie v košíku. Svätá Alžbeta sa preľaknuto modlila k Panne Márii a stiahla šatku, ktorou chlieb zakryla a div divúci, košík bol plný krásnych ruží. Doma si toto každý rok pripomíname. Keď som mal asi päť rokov, rodičia ma zobrali na ďakovnú omšu, a keď som vzhliadol na kňaza, videl som vedľa neho jedného muža – na chrbte mal krídla a obklopovalo ho žiarivé svetlo. Takto sa to začalo.“ Pozorne som počúval Jakoba a myšlienka sa mi zahniezdila v hlave. „Ty ich len vidíš alebo sa vieš s nimi aj rozprávať?“ Trošku začudovane sa na mňa pozrel. Zdalo sa mi, že skúma, či svoju otázku myslím vážne. „Áno, viem sa s nimi aj rozprávať.“ – odpovedal. Tento starý cap, ktorý už určite v tejto vojne zabil svojou zbraňou stovky ľudí, to povedal tak prirodzene, akoby si pýtal krajec chleba. Najprv sa mi zasekol dych. „Keď ty toto všetko vieš, ako si schopný zabiť druhého človeka?“ Jakob ani chvíľu neuvažoval a hneď mi odpovedal. „Ja zabíjam z lásky.“ Teraz som už vôbec ničomu nerozumel. Ako sa dá zabíjať z lásky? Keď som ja strieľal do nejakého „Ivana“ tak to bolo preto, lebo som ho nenávidel a chcel som ostať nažive.
Jakob, akoby čítal moje myšlienky, pokračoval. „Horst, ja ľúbim každého človeka. Zabijem jedného, lebo moja úloha je ochrániť druhého. Zároveň ich zabijem a milujem ich, lebo je to potrebné. Nemám v sebe nenávisť. Rozumieš? Ak ich ja nezabijem, tak oni zabijú nás. Keby šlo len o mňa, nechal by som ich a nebránil by som sa. Boh ma však postavil na toto miesto a preto mám povinnosť túto úlohu čo najlepšie splniť.“ Nevedel som odolať, aby som nepoložil jednu otázku. „A čo na toto hovoria anjeli?“ „Oni hovoria to isté a plačú okolo nás, lebo ľudia nechcú žiť v mieri a harmónii.“
Práve som sa chcel spýtať Jakoba, čo znamená, že za Jens-Petrom stál anjel smrti, keď zrazu jeden zvuk presvišťal cez zákop. „Útok nepriateľa!“ „Ešte aj toto“ – blyslo mi – „ešte aj dnes, na Štedrý večer, útočia Rusi.“ Siahli sme po zbraniach a vybehli sme z úkrytu do zákopu. Jens-Peter stál s odistenou zbraňou. „Kunze a Lehmann, na prieskum!“ – zreval na nás. Prieskum vlastne nebola ani moja ani Jakobova úloha. Práve preto som sa chcel priečiť s veliacim dôstojníkom SS, keď som zacítil Jakobovu ruku na mojom ramene. Začul som ako hovorí: „Rozkaz, pán stotník!“ Nepustil mi rameno a kľudne mi povedal: „Len poď.“ V zákope sme prešli na také miesto, odkiaľ sme bez ťažkostí vedeli vyjsť. Potom sme napredovali. V jednej priehlbine ma Jakob zastavil. „Čo je?“- spýtal som sa. „Veliaci dôstojník SS došiel k záveru, že má nejakú podlžnosť, tak mi to chce vrátiť. Hlúpo sa to týka aj teba, aj keď on chce dostať len mňa.“ „Myslíš si, že nejde o žiadny útok nepriateľa?“ „Je to tak, Horst. Ide len o malú pomstu, lebo myslí len na svoju česť a postavenie. A dúfa, že ma trafia.“ Nahneval som sa. Len pre hlúpu pýchu dôstojníka SS tu mám zomrieť, na Štedrý večer? Jakob siahol pre svoju pušku. „Nasleduj ma,“ – povedal potichu a preplazil sa cez priehlbinu. Ja som tiež uchopil svoju zbraň a plazil som sa za ním. Znenazdania sa za nami ozvali výstrely. Potom vyletela svetlica a osvetlila celé okolie, samozrejme aj mňa a Jakoba. Strnul som ako ľad, hlboko som ležal. Čakal som, že ma každú chvíľu zasiahne smrtiaci výstrel. Ale nič ma nezasiahlo. Svetlica zbledla a potom zhasla. Znovu bola tma. Oči si mi museli znovu privyknúť na tmu. Prečo nestrieľali Rusi? O chvíľu som znovu dobre videl. Dvaja vojaci ležali oproti nám, ani sa nehli. Mŕtvi nemohli byť. Mŕtvy vojak nedrží zbraň namierenú na cieľ. Čo sa tu deje? Celkom pomaly som otočil hlavu a pozrel som sa bokom. Videl som Jakoba ako neďaleko mňa stojí bez zbrane. Jednoducho tam len stál v strede zeme nikoho. Pred nami Rusi s nabitými zbraňami, a on tam len jednoducho stojí. „Poď!“ – povedal a natiahol ku mne ruku. Úplne som bol zmätený. „Poď!“ – opakoval Jakob. Váhajúc som vstal.
Vojaci sa nepohli. Pomaly som sa pohol k nemu a keď som prišiel k nemu, pošepkal som: „Čo je?“ „Všetko je v poriadku,“ – odpovedal. „nemôžu nás vidieť ani počuť“. Nerozumel som ničomu. „Akože nie?“- spýtal som sa. „Naši anjeli strážni ich urobili slepými a hluchými.“ – odpovedal. Ukázal na Rusov. „Pozri!“Videl som, že dvaja vojaci bezprostredne pred nami sa začali rozprávať. Naozaj sa zdalo, že nás nezbadali. Jeden niečo povedal, potom vytiahol fľašku a podal ju svojmu druhovi. Ten ju vzal a odpil hlt. Len teraz som si všimol, že vôbec mi nie je zima. Jakob sa mi dotkol ramena. „Dávaj pozor,“ – povedal.
Potom podišiel k dvom Rusom a zastal si medzi nich. Vtedy sa pri ňom zjavila jedna postava. Jasne som ju videl. Bol to mladý muž, s vlajúcimi vlasmi. Zvláštny jas z neho vyžaroval. Anjel sa rukami jeden po druhom dotkol oboch vojakov. Títo sa začali triasť. Počul ako sa im privravel a aj som rozumel slovám. „Nebojte sa. Ja som Anjel svätej noci. Dajte bokom svoje zbrane. Dnes sa Vám nič nestane.“ Dvaja vojaci pustili zbrane. „Kto ste?“ Jakob odpovedal: „Nemecký vojak som a za mnou je môj druh.“ Rus sa s úžasom pozeral. Zdalo sa, že všetkému rozumel. Dôkaz sa hneď aj dostavil. „Rozumiem ti hoci hovoríš svojim jazykom. Čo sa tu deje?“ Anjel zodvihol svoje ruky a počul som jeho hlas. „Je svätá noc a vaše zbrane musia zmĺknuť. Musíte spoznať, že ste Božie deti – všetci.“ Potom dodal: „Milujte sa navzájom!“ Vojak zdvihol ruku s fľaškou a podal ju Jakobovi. Pomaly som podišiel k nim, a keď som ich dosiahol, bol som na dotyk od anjela. Jakob medzičasom odpil hlt a podal mi fľašku. Vzal som ju a pil. Vodka. Teplo mi zbehlo dolu krkom a hneď mi zalialo žalúdok. Vrátil som fľašku a siahol do vrecka. Keď som našiel čokoládu, vytiahol som ju, ale dovtedy už anjel zmizol. Len dvaja ruskí vojaci, Jakob a ja sme stáli uprostred frontu. Čokoládu som rozlomil na rovnaké diely a každému som dal jeden diel. Druhý Rus medzitým vytiahol krabičku cigariet a dookola ponúkol. Všetci sme si sadli. Fajčili sme, jedli čokoládu a sem tam si odpili z vodky. Jakob začal spievať, hlas mal vyslovene pekný. Pridali sme sa k „Tichej svätej noci“. Bola to zvláštna situácia. Ale týmto sa to nekončí. Zrazu odvšadiaľ, z oboch strán sa zjavili vojaci. Menili si jedlo, pitie a cigarety. A vojaci, ktorí ešte nedávno do seba navzájom strieľali, obkolesení ľadom a snehom, medzi zákopmi a ostnatými drôtmi, oslavovali Vianoce. Hore na nebi svietili hviezdy. Žiarili na nás s pocitom, že nie je vojna. Mysleli sme na domov a mali sme pocit, že sme jedno. Nikomu nebolo zvláštne, že hovoríme po nemecky a rusky a predsa každý každému rozumie. Uplynuli približne dve hodiny, kým sme sa rozlúčili a vrátili sme sa do svojich zákopov. Bol mier. Cestou späť, Hannes, ktorý šiel medzi mnou a Jakobom, sa zrazu ozval: „Viac nevystrelím ani na jedného Rusa!“ „Ale to predsa musíš urobiť,“ – povedal som mu. „Je to tvoja povinnosť. A oni tiež budú strieľať. Ak sa budeš priečiť, Jens-Peter ťa s radosťou postaví pred vojenský súd.“
Hannes kýval hlavou. „On už nie. Je totiž mŕtvy.“ Zrazu som zastal. „Čo to hovoríš, Hannes?“ „Áno, zomrel.“ „Ako sa to stalo?“ – opýtal som sa. „Nemám ani tušenia. Díval sa za vami, potom siahol po svojej pištoli a vystrelil svetlicu. Videl som jeho znetvorenú tvár. Potom sa zrazu chytil za srdce a jednoducho odpadol. Stál som pri ňom, a najprv som si myslel, že ho trafila guľka. Ale po guľke nebola na jeho tele žiadna stopa.“ Pozrel som sa na Jakoba. Prikývol a týmto som dostal odpoveď na svoju otázku, ktorú som mu predtým nemohol položiť. Anjel smrti odniesol Jens-Petra a Jakob vedel, že sa tak stane. Preto ho požiadal o odpustenie. Keby som si celý čas bol myslel, že snívam v zákope, a toto všetko nie je pravda, teraz som dostal istotu, že toto všetko, čo som prežil počas Svätej noci, bola skutočnosť. Keď som došiel k zákopu, ešte raz som sa obzrel na miesto, kde sme spoločne s Rusmi oslavovali. Videl som nad tým miestom vznášať sa svietiacu podobu anjela a mal som pocit, že sa na mňa pozerá.
Áno, toto sa stalo v ten deň na ruskom fronte a pamätám si to veľmi jasne ešte aj dnes, lebo odvtedy aj ja vidím anjelov a môžem sa s nimi aj rozprávať, práve tak ako môj vtedajší môj, Jakob. Po vojne, ktorú som prežil práve tak ako aj on, som ho navštívil doma a zúčastnili sme sa spoločne aj jednej omše na pamiatku Svätej Alžbety. Myslím si, že my dvaja sme boli jediní, ktorí videli vedľa kňaza anjelov. Každú Svätú noc myslím na tú vojnovú svätú noc a s rodinou sa modlíme za to, aby nás anjeli naďalej stále ochraňovali.
Tento anjelský príbeh je ukážkou z knihy Daj krídla svojej duši od F.E. Eckarda Strohma, Veľmajstra R.A.I