Osamelé Vianoce alebo zmiznuté Jezuliatko

Bol strednej postavy, vychudnutý, tmavé vlasy mu padali na plecia. Na fúzoch mal ešte trochu peny z piva, ktorú si s pôžitkom zotrel rukou. Sedeli sme v krčme pri výčapnom pulte. Okrem nás tam bolo pri stoloch len zopár hostí. Trávil som tu už hodnú chvíľu. Nevedel som, čo iné by som mohol robiť v tento večer. Bol som sám – jeden osamelý človek, ako sa to zvykne hovoriť. Tento deň, oveľa viac ako iné dni, ma utvrdzoval, že som osamelý. Bola Svätá noc. Nemal som rodinu, ani priateľov alebo známych, s ktorými by som tento významný deň mohol byť. Tak som teda prišiel sem. Tu na mňa tak veľmi nedoliehala tá moja kričiaca bieda, ako doma v byte, kde ma obklopovala zívajúca prázdnota. Aké by to bolo dobré, keby som mal rodinu! Manželku, deti a pohodlný domov, kde by sme spoločne oslavovali Vianoce. Ale som nemal. Voľakedy som ľúbil jednu ženu, s ktorou sa to mohlo uskutočniť. Práve sa ponáhľala na náš sobáš, a tak veľmi sa tešila na ten deň, presne ako aj ja. A vtedy sa stalo niečo nepochopiteľné. Jej auto sa zvrtlo a vrazilo do stromu. Presnejšie, do toho stromu, lebo široko ďaleko to bol jediný strom. Záchranka prišla pozde a moja milovaná Chris len tak zmizla z môjho života. Trpezlivo som ju čakal na matrike, práve tak, ako som čakal v nasledujúcich rokoch na nejakú ženu, ktorú by som mohol ľúbiť tak, ako som ľúbil Chris. Žena mojich snov však neprišla. A takto som oslavoval svoje štyridsiatesiedme narodeniny. Som sám a znovu sú tu Vianoce.

Muž vedľa mňa znovu zdvihol pohár a pil. Volal sa Gerd, ako mi prezradil, a bol práve taký osamelý ako ja. Bol sympatický, ani trošku dotieravý a dobrý „poslucháč“. Nie taký čo si chce za každú cenu rozprávať svoje historky. Napriek len začínajúcej sa známosti, sme si tykali. „Ľudia so spoločným údelom musia držať spolu,“ povedal a pripili sme si na spečatenie nového spojenectva. „Gerd, aký má vôbec život zmysel? Sú Vianoce. V tento čas sa cítiš sám a biednejšie ako kedykoľvek inokedy. Melancholické spomienky na príjemné detstvo, dávne Vianoce strávené doma, ti to ešte viac sťažia. Tak človek príde sem, vypije si, a keď si nedá pozor, na druhý deň ráno sa cíti ešte biednejšie. „ Gerd sa na mňa pozrel odpijúc si z piva. „Nemohli by sa jednoducho Vianoce vymazať? Koľko peňazí by sme tým usporili! Koľko stromov by zostalo v lese!“ Gerd sa znovu pozrel na mňa, na okamih sa zamyslel, potom sa ozval: „ A Boh?“ Hlas mu tak jemne zvonil a mne sa aj napriek tomu zdal urážajúci. Boh? Kde bol vtedy, keď ma Chris opustila? Nebol to On, kto mi ju vzal ničiac moje šťastie, môj život? Urobil to náhodou alebo úmyselne? „Čo má spoločné Boh s Vianocami?“ spýtal som sa. „Sú to len rozprávky pre deti a obchod – ale Boh? Nie, Boh je vynálezom cirkvi, aby mohla vládnuť, a aby veriacich dobre podojila. „Gerd sa usmieval. „A nie je toto deň jeho narodenín?“ Tieto slová mi brnkli na citlivé struny. Nasilu som potlačil tento neželaný pocit. „Hlúposť! To nebol Boh ale Ježiš a on bol tiež len človek!“ Gerd sa aj naďalej len usmieval a opýtal sa: „Neveríš, že bol Božím synom?“ „Ako by mohol byť Božím synom, keď Boha niet? Sledoval som ho spýtavým pohľadom. Pozrel sa na mňa takým pohľadom, že som musel zrakom uhnúť. Musel? Áno, ale prečo vlastne? Niekde hlboko vo mne sa skrýval pocit hanby. Ale bol tam však aj hnev, ale len a jedine ten som si chcel pripustiť. „Ty neveríš v Boha a v jeho syna!“ skonštatoval. „Keď neveríš ani v jedného, prečo sa na nich hneváš?“ Uf! Otázka trafila do čierneho. Trochu som zaváhal, potom som však Gerdovi porozprával o mojej Chris, môj smutný životný príbeh bez Chris. Trpezlivo počúval, nehovoril nič, čakal, kým skončím. Veľmi pomaly si priložil pohár k ústam a odpis si z piva jeden hlt. „Rozumiem ti,“ povedal, „ale nemyslíš si, že si nespravodlivý voči Bohu? A čo keď Chrisina duša jednoducho chcela odísť, lebo bola hotová s týmto životom a bolo jej clivo za jej ozajstným domovom? Jej túžba bola omnoho silnejšia ako všetko ostatné. Áno, silnejšia ako láska k tebe.“ Mal som pocit, akoby ma Gerdove slová ubili. Chris, moja jediná, by ma nebola ľúbila tak, ako som si po celý čas myslel? Neuveriteľné! Alebo predsa? Musel som si to premyslieť. Zrazu som sa cítil v krčme nepríjemne. Kývol som krčmárovi a siahol pre peňaženku. Gerd ma chytil za rameno. „Nechcel som sa ťa dotknúť,“ povedal. Potriasol som hlavou: „Neurazil si ma. Len chcem porozmýšľať. Povedal si mi niečo, nad čím musím porozmýšľať.“ Pozrel sa na mňa a pustil mi rameno. „Dobre,“ prikývol, „to je fajn.“ Podali sme si ruky. „Všetko dobré,“ rozlúčil som sa s ním „a pekný večer!“ „Aj Tebe,“ prikývol. Zaplatil som, pozdravil krčmára a ostatných hostí a vykročil som von.
Studený vietor mi v momente nafúkal sneh do tváre. V hlave mi pomaly stíchli myšlienky. Bezcieľne som blúdil ulicami. Jedna myšlienka mi nedala pokoj: Ľúbila ma Chris? Ľúbila viac Boha ako mňa? Boh a ja sme súťažili o jej lásku? Alebo som ju ja dosť nemiloval? Zrazu do mňa pichlo: nemiloval som Boha tak, akoby som bol mal? Pre toto ma Chris opustila alebo potrestala? Zmätene som sa poobzeral okolo. Kde vlastne som? Stál som pred malým kostolíkom. Presvitalo z neho svetlo a mal som taký pocit, akoby ma niekto volal dnu. Akoby ma nejaký hlas oslovil potichu. Podišiel som k dverám kostola. Vari je otvorený? Stlačil som kľučku a dvere sa tíško otvorili. Vstúpil som. Môj prvý pohľad padol na dva vianočné stromčeky, naľavo a napravo od oltára. Vo vnútri bolo príjemne teplo. Rozopol som si kabát a trochu bezradne som stál. Bolo to už tak dávno, kedy som bol naposledy v kostole, no napriek tomu som si pamätal: na Chrisinom pohrebe. Pozrel som sa stranou. Pred niekoľkými lavicami predo mnou stáli jasličky. Šiel som tam a sadol som pred ne. Boli tam všetci, pastieri, anjeli, byvol a somár, Mária a Jozef, ešte aj traja východní mudrci. Nie, predsa len nie všetci. Chýbalo Jezuliatko! Pošúchal som si oči. Nebol som opitý, naozaj tam nebolo. Je nejaký taký zvyk, že Jezuliatko strážia niekde inde? Nepamätal som sa na také niečo. „Ono je tam, len Ty ho nevidíš!“ Čo to je? Mám halucinácie? Toto bol skutočný hlas. Zodvihol som zrak a neveriaco som hľadel na muža vedľa mňa. „Gerd?“ – opýtal som sa prekvapene. „Ty si sa sem ako dostal?“ „Myslel som si, že tu Ťa nájdem.“ Hlas mal taký istý príjemný ako predtým. „Čo si myslel pod tým, že ja Ho nemôžem vidieť?“ – opýtal som sa. „Je to jednoduché. Ty v Neho neveríš, a teda pre Teba sa ani nemôže narodiť. Rozumieš?“ Nerozumel som. „Je to len figúrka, len jedna figúrka. Uchopiteľná, pevná vec. Tú by som mohol vidieť, nie?“ – priečil som sa. Gerd sa usmieval. Chytil mi rameno ako v krčme. Upokojujúce teplo jeho rúk mi preniklo cez kabát. Jeho zrak hľadal môj a prehovoril: „Je Svätá noc, teraz sa môžu udiať také veci, ktoré sa inokedy nemôžu udiať. Áno, ešte aj zázraky sa môžu konať.“ Na chvíľu som sa zamyslel. „Myslíš si, že ja nechcem vidieť malého Krista. Však?“ Prikývol. Pomaly mi svitlo, že má pravdu. Malý Kristus – slovo sa začína na Kris! Kvôli tomuto som to udusil? „Vidím, že pomaly chápeš.“ – usmieval sa Gerd. „Pravda je často bolestivá, ale predsa len lieči!“ „Myslíš?“spýtal som sa trasúcim hlasom, „myslíš si, že mi môže odpustiť? Urobil som ho zodpovedným za svoju bolesť bez toho, aby som si to naozaj premyslel! Vlastne, ani som si to nechcel premyslieť. Len som hľadal nejakého vinníka, na ktorého môžem presunúť svoje trápenie.“ Spýtavým pohľadom som sa zahľadel na Gerda. Neuhol môjmu pohľadu. „Neprišiel On na svet preto, aby vzal na seba omyly ľudstva? Nie preto oslavujeme dnes jeho narodenie? Keby to nebol urobil, vari by sme ho ešte sj dnes poznali? Vari by sme oslavovali jeho narodenie? Odpros ho a on ti odpustí,“ a tíško dodal: „a aj Chris!“ Celé telo sa mi roztriaslo. Chris by mi odpustila? Ježiš by mi odpustil? Ak mi On odpustí, tak aj Boh mi odpustí, a potom si aj ja môžem odpustiť svoju hlúposť a pýchu. Z lavice som sa zošuchol na kolená a začal som sa modliť. Ja, ktorý som roky neprehovoril k Bohu ani jedno slovo, som sa modlil. Naozaj to bolo tak, ako Gerd hovoril: v tento deň sa môžu diať zázraky. Nemrmlal som modlitbu, rozprával som Bohu o sebe. Hovoril som s Ježišom, a hovoril som aj s Chris. Bol som stále ľahší a naplnila ma radosť.

Neviem, aký dlhý čas ubehol, ale keď som zodvihol svoj pohľad, bol som v kostole sám. Gerd zmizol. Ako ticho prišiel, tak ticho aj odišiel. Len teraz mi zaplo: ako mohol vedieť, kde som? Zrak mi padol na jasličky a uvidel som v nich ležať Jezuliatko. Ležalo tam a svojim jasom ma osvetľovalo. Nad ním sa vznášal Anjel mieru. Zvláštne, pred tým som nevidel ani jeho. Zdal sa mi nejaký povedomý, akoby som ho poznal. Vytrysklo zo mňa: “Šťastné Vianoce!“ – kričal som v prázdnom kostole. Potom som sa otočil a kráčal som k dverám so šťastným srdcom. Prvýkrát odvtedy…

Keď som otvoril dvere, opäť ma vítal sneh. Už mi nevadil. Stiahol som hlavu medzi plecia,

vyhrnul som si golier, sklopil oči a vykročil som. Keď som odbočil z ulice, v ktorej je kostolík, niečo do mňa vrazilo a spadol som do snehu. „Čo sa to…?“ Ďalej som sa nedostal, pretože predo mnou bol v snehu akýsi malý čierny psík a nejaká krásna žena tam sedela a hlasno sa smiala. Smiech jej znel ako drobné zvončeky, hneď ma nakazil. Smial som sa spolu s ňou, pokým nám obom od hlasného rehotu nevyhŕkli slzy. Pomaly som vstal a pristúpil som k nej podávajúc jej ruku. Chytila sa ma a zodvihol som ju zo zeme. „Prepáčte,“ povedal som – „úplne som bol zaujatý svojimi myšlienkami.“ „Nemusíte sa ospravedlňovať,“ odpovedala – „aj ja som bola nepozorná.“ Jej hlas ma naplnil teplom. Teraz len niečo múdre povedať – pomyslel som si. „Bol som v kostole,“ a ukazovákom som ponad jej plece mieril do uličky. „Veľmi som sa zahĺbil do svojich myšlienok, no a ešte aj toto sneženie…“ Pozrela sa na mňa. Jej oči sú akoby boli Chrisine – pomyslel som si v tej chvíli. „V ktorom kostole?“ spýtala sa a ešte stále na mňa pozerala. „Hneď v tejto uličke,“ odpovedal som. „Tu nie je žiadny kostol. A vôbec, v celom okolí nie je kostol.“ „Ale ja práve teraz odtiaľ idem,“ povedal som a otočil som sa, aby som ukázal na kostol, ale už tam nebol.

Len malý, snehom pokrytý pozemok. „Je to len park, kam sme sa s mojim psom práve vybrali, aby si urobil svoju robotu.“ Trošku spýtavo na mňa hľadela. Už som ničomu nerozumel. Alebo predsa? Nepovedal náhodou Gerd, že dnes sa môžu aj zázraky diať? Všetko som pred sebou videl. Kostol, jasličky, Jezuliatko, Anjela mieru. Pozrel som na tú mladú dámu: „Veríte, že na Vianoce sa môžu diať zázraky?“ Usmievala sa a jednoducho povedala len: „Áno.“ „A máte chuť vypočuť si jeden pravdivý príbeh o vianočnom zázraku?“ „Prečo nie?“ – odpovedala ešte stále sa usmievajúc. „Ak si ho nemusím vypočuť právu tu v snehu!“ „Tisíckrát mi odpusťte,“ ospravedlňoval som sa, „určite je vám zima, rodina vás čaká doma a ani pes si ešte nevykonal svoje.“ „Ale, nemusíte sa ospravedlňovať! Poprvé, som teplo oblečená. Podruhé, celá moja rodina je tu na vodítku a ani vykonanie potreby nie je také súrne. Vybrali sme sa na prechádzku skôr z nudy a zo zvyku.“ „Mohol by som si vypýtať od vás vodítko vašej rodiny, aby som mohol splatiť dlh?“ A natiahol som ku nej ruku. „Mám lepší nápad,“ odpovedala, „ja budem držať vodítko a chytím sa vás“. Ponúkol som jej rameno. Je toto skutočnosť alebo sa mi sníva? Chytila sa ma a spýtal som sa: „Videli ste už niekedy ozajstného Anjela Vianoc?“ „Nie.“ „Ja áno!“ A kým sme sa brodili snehom, porozprával som jej celý príbeh o stretnutí s Gerdom – s jedným Anjelom Vianoc.

Tento anjelský príbeh je ukážkou z knihy Daj krídla svojej duši od F.E. Eckarda Strohma, Veľmajstra R.A.I.